História

Dolina Svätojánska bola vyhlásená v roku 1928 ako čiastočná rezervácia o výmere 1581,4904 ha. V prvom úradnom zozname chránených území, ktorý je prílohou výnosu Ministerstva školství a národní osvěty č. 143.547/3 – V zo dňa 31. decembra 1933, je toto  územie charakterizované ako „geografická a přírodevědecká reservace (částečná) krasového území, ukázka krajinného typu se závrty, ponory, vyvěraním, jeskyněmi  a jinými krasovými zjevy, s významnou květenou (protěž) i zvířenou (rys, medvěd, divoká kočka)“. V období vyhlásenia bola majetkom obce Hybe.

Po vydaní zákona č. 1/1955 Zb. o štátnej ochrane prírody sa na existenciu tejto prírodnej rezervácie zabudlo a na časti jej územia boli v roku 1973 vyhlásené Štátne prírodné rezervácie Ďumbier a Ohnište a Chránený prírodný  výtvor Stanišovská jaskyňa. Napriek tomu, že neexistoval výnos o úradnom zrušení  prírodnej rezervácie Dolina Svätojánska, samotná rezervácia prakticky neexistovala (kol. 1974).

Tento stav trval až do roku 1984, kedy bola úpravou Ministerstva kultúry SSR č. 49/1984-32 zo dňa 30.4. 1984 vyhlásená Štátna prírodná rezervácia Jánska dolina a súčasne zrušené príslušné ustanovenia  Výnosu Ministerstva školství a národní osvěty č. 143547/1933-V o ochrane přírodních památek.

Staronová rezervácia bola vyhlásená na výmere 1694,52 ha za účelom ochrany „zachovaných lesných spoločenstiev s bohatstvom chránených druhov rastlín a živočíchov, krasových foriem vrátane najhlbších jaskýň v ČSSR a typickej horskej krajiny Národného parku Nízke Tatry na vedeckovýskumné, náučné a kultúrno-výchovné ciele“.

Následne v roku 1994, po vydaní nového zákona o ochrane prírody a krajiny  č. 287/1994 Z.z., bola Štátna prírodná rezervácia Jánska dolina prekategorizovaná na Národnú prírodnú rezerváciu, kde bol, v zmysle tohto zákona, ustanovený piaty stupeň ochrany. Ustanovenia o vyhlásení a vymedzení územia zmenené neboli.  Tento stav sa nezmenil ani po vydaní ďalšieho zákona o ochrane prírody a krajiny č. 543/2002 Z.z.

 

Prírodné pomery

Jánska dolina je jednou z najdlhších nízkotatranských dolín. Výškové rozpätie územia je 720 až 1690 m.n.m. Čiastočne je tvorená granitoidnými horninami a sčasti karbonátmi s početnými krasovými javmi. Kryštalické jadro vystupuje v závere Jánskej doliny. Na styku kryštalického jadra a druhohorných sérii je úzky pás kremencov, pieskovcov, zlepencov, bridlíc a dolomitov. Prevažná časť územia je budovaná triasovými horninami chočského príkrovu- tmavými vápencami, dolomitmi a rohovcovými vápencami.

Dolina vo vápencoch je úzka, s kolmými až previsnutými stenami, má tvar kaňonu so suchým korytom. V dolomitoch je širšia, s miernejšími svahmi a prietokom vody po celý rok. Vápencová časť doliny je značne skrasovatená. Voda vytvorila rôzne druhy krasových foriem na povrchu i v podzemí ako napríklad závrty, ponory, vyvieračky, priepasti, krasové plošiny a suché doliny.

Početné a dokonalejšie sú vyvinuté podzemné krasové javy. Ide o rôzne skalné diery, podzemné kanály, jaskynné siene, chodby a dómy. Medzi najvýznamnejšie a najväčšie jaskyne patria Záskočie s dĺžkou cca 5 km a hĺbkou 284 m, Stanišovská jaskyňa dlhá 1680 a jaskyňa a vyvieračka Hlbokô o celkovej dĺžke podzemných chodieb 150 m.

Vzhľadom na mimoriadne členitý a pestrý reliéf s výskytom početných ostrých hrebeňov a vystupujúcich brál je aj pôdna pokrývka veľmi rôznorodá. Na vápencoch a dolomitoch sa vyvinuli rendziny s hrubozrnnou štruktúrou. Na miernejších svahoch sú pôdy hlbšie ( do 50 cm), na strmších svahoch plytšie (20 – 30 cm). V južnej kryštalickej časti doliny sa vyvinuli hnedé lesné pôdy a humusové podzoly okolo 100 cm hrubé.

Lesné spoločenstvá patria do niekoľkých vegetačných stupňov a to do jedľovo-bukového, smrekovo-bukovo-jedľového, smrekového a aj kosodrevinového. Z hľadiska typologického sa tu vyskytujú reliktné boriny (Pinetum dealpinum), bukové jedliny (Fageto-Abietum), bukové javoriny (Fageto-Aceretum), vápencové bučina (Fagetum dealpinum) a i.

Podobne ako iné maloplošné chránené územia,  Jánska dolina sa vyznačuje pestrou a bohatou vegetáciou. Na otvorených a oslnených miestach orientovaných k juhu nachádzame prealpínske druhy vyžadujúce vyššie teploty, napr. dušovku alpínsku (Acinos alpinus), cesnak sivkastý (Allium senescens), jagavku konáristú (Anthericum ramosum), kým na zatienených miestach orientovaných k severu a na dne doliny chladnomilné horské druhy, alebo náročnejšie na vlhkosť, napr. iskerník alpínsky (Rannunculus alpestris), tučnicu alpínsku (Pinguicula alpina), ostricu krátkoklasú (Carex brachystachys), kosatku kalíškatú (Tofieldia calyculata), stokrásku Micheliho (Bellidiastrum michelii). Skalné steny ozdobujú nápadné kvety horca Clusiovho (Gentiana clusii), astry alpínskej (Aster alpinus), prvosienky holej (Primula auricula), alebo škardy Jacqiunovej (Crepis jacquinii).

Relatívna nenarušenosť a zachovalosť územia dáva predpoklady pre existenxiu veľkých  šeliem – medveďa hnedého (Ursus arctos), rysa ostrovida (Lynx lynx), vlka dravého (Canis lupus). Územie Jánskej doliny je známe i výskytom dravých vtákov a netopierov. Bol zaznamenaný aj výskyt vzácnych druhov hmyzu a motýľov.

Územím vedie niekoľko turistických chodníkov (Jasík M., Turis P., 2007).

Poďakovanie

Ďakujeme Ing. J. Burkovskému za cenné informácie a publikácie, ktoré nám pomohli objasniť záhady, ohľadom histórie  tohoto územia.

Použitá literatúra

1. Kol. autorov, 1974: Vademecum ochrancu prírody, Krajský národný výbor B. Bystrica str. 130 – 131
2. Jasík M., Turis P., 2007: Charakteristika osobitne chránených častí prírody, Národné prírodné rezervácie, Jánska dolina. In: Turis P. & Jasík M. (eds), 2007. Národný park Nízke Tatry – prírodné hodnoty, história a súčasný stav ochrany územia. Správa Národného parku Nízke Tatry, Banská Bystrica, str. 44-45
3. Výnos Ministerstva školství a národní osvěty č. 143.547/3 – V ze dne 31. decembra 1933, str. 11
4. Úprava Ministerstva kultúry SSR č. 49/1984-32 zo dňa 30.4. 1984
5. Zákon NRSR č. 287/1994 Z.z. o ochrane prírody a krajiny
6. Zákon NRSR č. 543/2002 Z.z. o ochrane prírody a krajiny

text: Jana Kološtová, foto: Ľubica Jurášová, Peter Turis