Nízke Tatry patria, svojou rozlohou, rôznymi nadmorskými výškami, pestrými geologickými, pôdnymi pomermi a drevinovým zložením a aj po mykologickej stránke k najzaujímavejším územiam Slovenska, kde bol doteraz doložený výskyt približne 1300 druhov húb a každý  rok  sa podarí objaviť  nové druhy húb.

Približne 70% plochy Národného parku Nízke Tatry pokrývajú lesy hlavne v nich nachádzajú huby vhodné biotopy. Druhové spektrum lesných drevín významne ovplyvňuje biodiverzitu makromycétov a sú to najmä pomery  klimatické, edafické, topografické, biotické (symbiotické – mykorízne a kompetičné vzťahy – parazitizmus ), čo určujú fenológiu, dominanciu a druhové zloženie spoločenstiev makromycétov. Na druhej strane huby sú významným edifikátorom lesných ekosystémov a zásadne ich ovplyvňujú na úrovni kolobehu živín, k čomu ich predurčujú ich schopnosti najmä absorbcia, akumulácia živín a vody a ich transport v ekosystéme, dekompozícia organickej hmoty v rámci detritického reťazca.

Predmetom ochrany v Národnom parku  Nízke Tatry sú podľa Pril. 4, Vyhl. MŽP SR 170/2021 Z. z. biotopy chránených druhov, pričom sa rozlišujú druhy európskeho významu a druhy národného významu. Huby ako kľúčové organizmy  väčšiny ekosystémov, nie sú žiaľ zahrnuté  medzi druhmi európskeho významu, no v podmienkach Národného parku Nízke Tatry je možné ich  zaradiť aspoň do kategórie biotopov druhov národného významu, v ktorej evidujeme na území Národného parku Nízke Tatry  5 druhov lišajníkov,  2 druhy askomycétov  (Ascomycota)  a 37 druhov bazídiomycétov (Basidiomycota). V kategórii  biotopov  zriedkavých, vzácnych alebo ohrozených druhov, ktoré nie sú druhmi európskeho významu, ani druhmi národného významu,  no sú zaradené v Červených zoznamoch, alebo ide o druhy mimoriadne zriedkavé a vzácne v rámci Národného parku Nízke Tatry, Slovenska, či celej Európy, prípadne sa jedná o nové druhy pre vedu, evidujeme na území  Národného parku Nízke Tatry  12 druhov lišajníkov,  18 druhov askomycétov (Ascomycota), 51 druhov bazídiomycétov (Basidiomycota). Pre územie NP Nízke Tatry sú tieto druhy veľmi cenné a ich ochrana je nevyhnutná.

Význam húb

Huby  sú zodpovedné za budovanie lesného internetu (wood wide web) a dokážu prepojiť svojimi hubovými vláknami – hýfami mladé stromy a ich rodičov.  Huby dokážu výborne spolupracovať so stromami  a rastlinami a poskytnúť im minerálne látky a vodu z pôdy a naspäť od nich získavajú cukry, ktoré stromy vyrobia vo svojich listoch v procese fotosyntézy. Toto dokážu mykorízne huby  (huby, ktorých mycélium na jemných koreňoch stromov vytvára  rozmanité  útvary – mykorízy). Mykorízne huby nielenže vyživujú stromy a rastliny, ale chránia ich aj pred početnými ochoreniami, držia pôdu pohromade, pomáhajú tvoriť pôdne hrudky – agregáty a sú kanálmi pre ukladanie uhlíka do pôdy. Uhlík je hlavná zložka pôdy, pomáha jej zadržiavať vodu a robí ju úrodnou.  Myceliálne siete húb sú schopné zadržiavať uhlík (v celosvetovom meradle sa každý rok takto zachytí najmenej 5 miliárd ton oxidu uhličitého čo je množstvo, ktoré sa zhruba rovná množstvu oxidu uhličitého, ktorý ročne vypustia USA) a sú dokonca schopné v rámci wood wide web presúvať uhlík, prostredníctvom mykoríz aj k zeleným rastlinám (Sheldrake M., 2021).  Tam kde je dostatok mykoríznych húb,  lesy lepšie dokážu zvládnuť aj klimatické zmeny, najmä sucho. Spôsob výživy mykoríznych húb, to  je obojstranne prospešný vzťah, založený na spolupráci s hostiteľom, napríklad so stromom alebo s rastlinou (Gryndler et al. 2004, Sheldrake, 2021).


Obr.:  Drobuľka – Psathyrella spp. spolu so semenáčikom buka v dutine stromu.

Keď rastliny uhynú, alebo keď odumrie celý strom,  stane sa zdrojom potravy pre huby – rozkladače- saprotrofné druhy húb rozkladajú v lesných ekosystémoch drevo a lístie a iné organické substráty. Vďaka týmto  hubám sa všetko  čo v lese odumrie, znova vráti do kolobehu živín v prírode. Huby pomáhajú  tvoriť v lese pôdu, spolu s baktériami aj s ďalšími  organizmami, ako sú napríklad pôdne roztoče, chvostoskoky , larvy hmyzu, dážďovky, ale aj drobné živočíchy žijúce v lesnom opade, napríklad hraboše. Tvorba pôdy v lese prebieha najmä na povrchu  pôdy, do hĺbky cca 10 cm, kde každoročne pribudne lístie, konáre, drevo. Keby nebolo húb – rozkladačov tejto hmoty, za chvíľu by sme boli zavalení tonami dreva, lístia a odumretej hmoty. Práve vďaka drevorozkladajúcim hubám je zabezpečená premena odumretej hmoty na lesnú pôdu.  Na takto vytvorenom substráte vyklíčia semená stromov,  rastlín a na mŕtvom dreve, keď ho huby rozložia, vyrastie krásny nový les. Dá sa dokonca povedať,  že mŕtve drevo  je plné života, rastú na ňom rôzne druhy húb, žijú v ňom rôzne druhy hmyzu ( napr. osy, včely, mravce a chrobáky, a aj mnohé ďalšie živočíchy).  Súčasťou kolobehu živín v prírode sú aj drevoosídľujúce  druhy húb, ktoré pre ich spôsob výživy označujeme ako parazity, tie napádajú oslabené stromy. Napadnuté stromy  sa síce rôznymi mechanizmami dokážu brániť, no ich dni sú už zrátané a napokon padnú k zemi a navrátia sa do kolobehu živín. V prírode má každý organizmus  svoje miesto a je prepletený s ostatnými  živými tvormi pavučinou vzťahov  (Sheldrake, 2021).

Drevoosídľujúce druhy húb zo stromov  nasajú do seba veľké  množstvo živín a vitamínov, práve preto ich človek oddávna používa pre ich liečivé účinky (napr. sliznačka obyčajná – Mucidula mucida)  a aj pre výživu (napr. sírovec obyčajný – Laetiporus sulphureus).

 

Spoločenstvá makromycétov nám môžu poslúžiť aj ako indikátory úbytku druhovej diverzity v lesných ekosystémoch, aj ako indikátory ich pôvodnosti a stupňa ich narušenia vplyvom ľudskej činnosti a v neposlednej miere prítomnosť niektorých druhov indikuje podmienky prostredia a spôsob manažmentu v skúmanom území (Hofmeister et al. 2014). Vzácne a zriedkavé  druhy makromycétov  sú  indikátormi  ekologickej kontinuity lesných ekosystémov (Norden a Appelqvist 2001). Niektoré saprotrofné druhy drevoosídľujúcich makromycétov podľa Kuncu (2019)  a Kunca et al. (2022) napr. trúdnikovček živicový – Resinoporia piceata,  tvarožník laponský – Amylocystis lapponica, preferujú lesy málo ovplyvnené človekom a majú veľkú bioindikačnú hodnotu, pretože lokality s ich výskytom neboli v minulosti súvisle odlesnené.

 

Záverom  možno povedať, že huby sú naším významným  spojencom v  klimatickej kríze, lebo participujú na kolobehu látok a udržiavaní biologickej rovnováhy v  ekosystémoch a tiež nám môžu poslúžiť aj ako indikátory úbytku druhovej diverzity v lesných ekosystémoch.  Preto bude mapovanie vzácnych a zriedkavých  druhov makromycétov  a tiež indikátorov  ekologickej kontinuity lesných ekosystémov na území Národného parku Nízke Tatry prioritou vedeckého výskumu v Národnom parku Nízke Tatry na najbližšie obdobie.

Podrobnejšie informácie nájdete v článku: Huby Nízkych Tatier prípadne sa môžete informovať v našej Mykologickej poradni .

Text a foto: Katarína Bučinová

Zdroje:

Gryndler, M., Baláž, M., Hršelová, H., Jansa, J., Vosátka, M., 2004: Mykorhizní symbióza – O soužití hub s kořeny rostlin. Praha, Academia. 366 s.

Hofmeister, J. et al. 2014: Richness of ancient forest plant species indicates suitable habitats for macrofungi. Biodiversity and Conservation 07/2014; 23(8):2015-2031.

Kunca V., 2019: Resinoporia piceata. The IUCN Red List of Threatened Species 2019. Cambridge: International Union for Conservation of Nature and Natural Resources, 2019, [ISSN 2307-8235].

Kunca V., Peiger  M., Tomka P., Vampola P., 2022: Old-growth forest fungi – new localities and habitat and host preferences in Slovakia (I). – Czech Mycol. 74(1):33–55.

Norden B., Appelqvist, T. 2001: Conceptual problems of Ecological Continuity and its bioindicators. Biodiversity and Conservation 10: 779–791.

Sheldrake M., 2021: A powerful and underappreciated ally in the climate crisis? Fungi. https://www.theguardian.com/commentisfree/2021/nov/30/fungi-climate-crisis-ally.